František NeupauerVážené dámy a páni, vzácni hostia,

pred pár desiatkami rokov by sme my (predstavitelia občianskej spoločnosti) nemohli hovoriť o ľudských právach. Teda, rozprávať by sme mohli, no neostalo by to bez odozvy a prenasledovania. Ako historikovi a človekovi, ktorý stretával a stretáva desiatky bývalých politických väzňov mi dovoľte, aby som hneď v úvode povedal, že som vďačný za život v slobodnej krajine, kde môžeme diskutovať a o závažných témach. Pred pár dňami rakúska reportérka B. C. Kalergi, ktorá bola na Slovensku zatknutá pred 25 rokmi, povedala, že my, Slováci, sme boli pioniermi na ceste k slobode, k pádu Berlínskeho múru. Je dobré, že diskusiu o ľudských právach otvára ministerstvo v snahe vypočuť si názory občianskej verejnosti.

Diskusia, v ktorej nechýba pohľad na spoločné dobro, morálku a záujem o konkrétneho človeka je potrebná v každej dobe. Ako uvádza čl. 29 odsek 1 Všeobecnej deklarácie ĽP: „Každý má povinnosť voči spoločnosti; jedine v nej môže voľne a naplno rozvinúť svoju osobnosť.“ Tohto záväzku sa mnohí občania vzdávajú v duchu hesiel „štát sa postará“, „štát to vyrieši“. Nemajú potrebu kontrolovať konanie štátu, upozorňovať na nedostatky a konať v prospech blaha všetkých, ktoré začína pri konkrétnej pomoci jednotlivcovi. Na rozdiel, napríklad, od občianskych aktivistov Charty 77. Ich postoj založený na „pocite spoluzodpovednosti a viere v ideály“ viedol k ich úplnému odstaveniu a perzekúciám. Pre mnohých z Vás aktuálnejším príkladom môže byť život Nelsona Mandelu, ktorý včera zomrel a ktorému takisto patrí naša úcta.

V mojom príspevku by som sa rád zameral na to, ako konkrétne a naplno využívať potenciál občianskej spoločnosti. Na príklade našej organizácie – Fóra kresťanských inštitúcií, ktoré združuje 36 organizácií, poukážem najmä na tri oblasti, kde je potrebné, aby zaznieval hlas občianskej spoločnosti.

V prvom rade je to šírenie informácií a povedomia o konkrétnych ľudských právach, a to ruka v ruke so štátnymi inštitúciami. Na druhom mieste vidím ako nesmierne dôležité (a v tom má občianska spoločnosť nezastupiteľné miesto) – šíriť informácie aj o porušovaní ľudských práv, upozorňovať na problémy. Občianska spoločnosť má v mnohých prípadoch lepšie informácie o konkrétnych prípadoch, či už o prípadoch flagrantného porušovania práv alebo latentného utláčania niektorých práv pod zámienkou presadzovania iných, či „nových“ práv. Po tretie, úlohu občianskej spoločnosti vidím v konkrétnej ochrane jednotlivca vo vzťahu k štátu, aj prostredníctvom vymáhania lepšej implementácie existujúcich zákonov a doplnenie chýbajúcej, či nedostatočnej legislatívy.

A) V duchu myšlienky poznaj svoje práva – Už v starovekom Ríme platilo, že „iura vigilantibus, non dormientibus prosunt“, teda, právo je v prospech bdelých, nie spiacich. Porušovateľ svoje práva zvyčajne pozná. Ten, komu sa ubližuje je v pozícii slabšieho v zmysle vzdelanosti, ekonomickej a právnej sily. Ak hovoríme o ľudských právach, platí to dvojnásobne, veď hovoríme najmä o sociálne znevýhodnených skupinách, ženách, deťoch, zdravotne postihnutých. V prípade občianskych práv zasa stojí jednotlivec proti štátnemu Leviathanovi. Tým bdelým – ako sa často hovorí „watchdog-om“, či strážnym psom, teda musia byt občianske organizácie, ktoré šíria ľudskoprávne myšlienky a mali by v tomto duchu vzdelávať tie skupiny, na ktoré sa zameriavajú. Štát má tieto aktivity podporovať, oceňovať.

Ako som už spomínal, Fórum kresťanských inštitúcií združuje 36 organizácií. Mnohé z nich sa venujú sociálnej oblasti, týraným ženám, krásny projekt našej členskej organizácie je zameraný v pomoci Rómom v okrese Vranov nad Topľou (Čičave…). Asi ako jediná organizácia si pripomíname pamätný deň Slovenskej republiky – Deň nespravodlivo stíhaných a pritom sa snažíme hovoriť o ľudských právach… poukazovať na ich ne/dodržiavanie v našom zápase o slobody, no rovnako aj vo vzťahu ku osobám a krajinám vo svete (Sýria, Čína, Bielorusko…). Zviditeľňujeme činnosti organizácií na Sociálnych veľtrhoch soc. aktivít… To je len výsek z našej činnosti a činnosti našich organizácií v rámci daných zdrojov, aj keď sa nemôžeme porovnávať s veľkými cirkevnými spoločenstvami pôsobiacimi v skoro všetkých krajinách sveta. Nemecká Kirche in not napr. pôsobí v 140 krajinách…

B) Druhou úlohou občianskej spoločnosti je monitorovanie problémov a upozorňovanie na nich, spolu so snahou ponúkať riešenia. Samozrejme tém v tejto oblasti je veľmi veľa. Ako prvoradé potrebujem poukázať na pretrvávajúci pocit ukrivdenia, nespravodlivosti a nevyhnutné implikácie, ak štát niektorým témam venuje nedostačujúcu resp. žiadnu pozornosť. Na druhej strane, niekedy je otázne, či štát vôbec reflektuje verejnú mienku, štruktúru a hodnoty väčšinovej spoločnosti. Najlepším príkladom by mohli byť takmer žiadne reakcie na nedávny národný pochod za život.

Je veľkým nebezpečenstvom ak pri pomenovaní útokov voči konkrétnym osobám (ministrovi, Rómovi, nezamestnanému…) chýba jasné pomenovanie konkrétneho útočníka. Nevieme byť konkrétny a vyvodiť aj trestnoprávnu zodpovednosť. Na druhej strane niekedy sa dostávajú do popredia priame, či nepriame útoky cez slovné spojenia hovoriace o kolektívnej vine: „Vy Bratislavčania!“, „Vy Maďari“, „Vy kresťania.“

Keď som pred pár dňami navštívil Moldavu nad Bodvou, uvedomil som si hlbokú frustráciu tamojších obyvateľov. Zásah polície bol neadekvátny, neprimeraný, silový… a stovky nevinných pocítili silu pripomínajúcu policajný štát. Na povrch sa dostáli názory: „Veď to oni, Rómovia, si za to môžu…“ Menej /aj keď predsa/ sa už hovorilo o konkrétnych životných osudoch, rodinách, ktoré boli postihnuté. Chýba ospravedlnenie zo strany polície. A frustrácia, ktorá pretrváva, vedie jedného z Rómov k tomu, aby mi povedal: „Prosím Vás, ako si môžem zabezpečiť zbrojný preukaz?“ (…) Táto otázka ma zamrazila….Ak štát svojimi zásahmi v rôznych oblastiach života zaháňa jednotlivca do kúta, dá sa očakávať, že tento jednotlivec bude hľadať aj nebezpečné riešenia. A to nie je len problém Rómov, ale predovšetkým otázka spravodlivosti vo všetkých oblastiach života.

Národná konferencia pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských právJe to aj otázka náboženskej slobody, slobody svedomia a slobody prejavu. Zo zahraničia poznáme príklady toho, ako tí, ktorí sa zastali tradičných noriem boli a sú nejakým spôsobom odsudzovaní, potláčaní, alebo sa dokonca pre vernosť týmto princípom dostávajú do problémov. Rovnako je to aj otázka práva rodičov na výchovu svojich detí a to v súlade s s ich náboženským a filozofickým presvedčením. Nemôžeme úpravou legislatívy ich postoje stavať mimo zákon, do ilegality. Je to aj otázka ochrany života pred narodením. Štát nemá nijaký program zameraný na pomoc práve tehotným ženám v núdzi. Tu je veľký priestor pre hľadanie takých riešení a programov, na ktorých sa môžeme zhodnúť a to celá spoločnosť.

C) A to sa už nepriamo dostávam k tretiemu bodu: k ochrane/advokácií ľudských práv jednotlivca vo vzťahu k štátu. Tu vidím ako veľmi dôležité lepšie implementovať existujúce zákony, resp. dopĺňať chýbajúcu, či nedostatočnú legislatívu.

Dotknem sa len jednej témy – otázky podpory / nepodpory rodín.

Včera skončil Summit Rodín v Berlíne. Do záverečného dokumentu sa dostala zmienka o neplatenej práci a bude na to nadväzovať aj zmienka o opatrovaní osôb vo vlastných rodinách rodinnými príslušníkmi. Neplatená práca je predovšetkým výchova a starostlivosť o nastupujúcu generáciu, teda rodiny. Táto práca nie je doteraz oceňovaná a je braná ako povinnosť rodičov, ak ju nevykonávajú sú za to trestaní, ale reálna podpora neexistuje. Výsledkom je, že ľudia odmietajú mať deti a pôrodnosť poklesla pod záchovnú hodnotu. Je potrebné rodičovstvo chrániť osobitným, primeraným spôsobom pre svoju výnimočnosť. To sú svetové trendy, za ktorými zaostávame a predbieha nás dokonca aj Čína (Slovensko – 1,4; Čína – 2).

Naopak sú aj iné, neprajné trendy. Dňa 22. októbra t.r. bolo v pléne Európskeho parlamentu hlasovanie o tzv. Správe Estrela (portugalská socialistická poslankyňa), ktorá nesie názov „O Sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach“. Požaduje sa v nej právo na reprodukčné služby, pod čím sa na prvom mieste rozumie právo na potrat (bod 34). Ďalej správa požaduje obmedziť právo na výhradu vo svedomí (bod 35), napriek tomu, že je to jeden z bodov Charty ľudských práv Európskej únie atď. Musím teda konštatovať, že aktuálny vývoj v ľudsko-právnej oblasti na úrovni EÚ je podľa môjho pohľadu poľutovaniahodný.

Vážené dámy, páni.

Už Rimania si uvedomovali nedostatočnosť práva najmä s ohľadom na najmladších a najslabších v spoločnosti, a preto sa rozvinulo prétorské právo. Nech sa už na fungovanie starovekého Ríma a jeho zánik pozeráme akokoľvek, a môžeme sa utešovať vyspelou právnou úpravou na domácej aj medzinárodnej úrovni – medzery v práve existujú aj dnes, inštitúty na ich vyplnenie nie vždy existujú alebo fungujú. Občianska spoločnosť sa o to snaží, no zároveň musí pamätať a pripomínať, že ľudské práva nie sú súhrnom ľudských želaní, túžob, alebo potrieb, ako to dnes mnohí chápu.

Pevne verím, že v spolupráci s občianskou spoločnosťou štát bude vytvárať podmienky k tomu, aby sa o dôležitých témach diskutovalo, aby sme nikdy nezabúdali na porušovanie práv jednotlivca a mali na mysli implementáciu práv zameraných na podporu rodiny.

Ústami prof. Patočku, ktorý podpísal Charku 77 by som ukončil svoj pohľad na danú tému: Povedal: „…premýšľajúci ľudia by sa mali stretávať..“ Verím, že aj dnešné stretnutie bude podnetným, aby sme hľadali riešenia konsenzuálne a pre dobro všetkých.

František Neupauer, predseda Fóra kresťankých inštitúcií

Odznelo 6. decembra 2013, Národná konferencia pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv.

Fotografie

Foto: Anna Ševčíková

Hlavní partneri


Členské organizácie

Newsletter

Vyplňte prosím nasledujúce údaje a my Vás budeme pravideľne informovať o aktivitách a projektoch FKI.

V prípade ťažkostí s prihlásením alebo akýchkoľvek otázok píšte na newsletter@fki.sk.