Môžeme sa pýtať, prečo sme sa tu stretli, keď sa objavil problém v Amerike. Zrejme problém nie je iba v Amerike, ale aj keby bol iba tam – ktosi múdry povedal, že „keď dnes prenasledujú Tvojho kresťanského, židovského, či moslimského brata a sestru, zastav sa a pozdvihni svoj hlas, lebo inak zajtra budú prenasledovať teba!“
Normálnosť je v našej spoločnosti stále vzácnejšia. Normálnosť – prirodzenosť, pri ktorej sa cítime normálne, prirodzene, ľudsky príjemne. Keď máme pocit, že takto je to dobre a že to takto má fungovať a že to takto dokáže fungovať ešte dlho.
Hranice sa posúvajú. Čo bolo niekedy neprijateľné, nemysliteľné, dnes sa predstavuje ako normálne. Mnohí sa nám snažia nahovoriť, že všetko je dovolené, všetko je normálne. Že všetko je relatívne, a niet pravdy, ktorej by sa dalo zachytiť. Ale takto život jednotlivca a následne i celej spoločnosti stráca oporu.
Dnes sa vo väčšine tzv. vyspelých krajín obracia vývoj a nastupuje pokles počtu obyvateľov. Som presvedčený, že demografický pokles integrálne odráža vývoj celej spoločnosti. Demografia je určitým spôsobom vyjadrením nádeje do budúcnosti, alebo naopak prejavom jej nedostatku.
Spomeňme niektoré veci, ktoré sa v našej spoločnosti menia a ktoré prispievajú k zmene klímy v našej spoločnosti.
Pred rokmi bol umelý potrat nedovolený, dnes je v mnohých krajinách sveta legálny. Drogy boli kedysi temer neznámym pojmom, dnes sú nočnou morou mnohej matky, mnohého otca… Kedysi bola eutanázia iba zlým snom, dnes je v mnohých krajinách realitou a táto „vymoženosť“ je dostupná už aj pre postihnuté deti. Kedysi boli homosexuálne vzťahy výnimočné a snáď iba za dverami spálne, dnes sa na celom svete tlačia do legislatívy a chcú prevalcovať učebné osnovy našich detí.
Všetky tieto zmeny ovplyvňujú aj nás. Aj keď sa tomu bránime, lezie nám to pod kožu, tento vonkajší tlak chce meniť aj naše hranice. Preto je dôležité občas aj nahlas povedať: „Nie! Nemožno s ľudskými bezbrannými bytosťami toto robiť! Je to neľudské, a prináša to do ľudskej spoločnosti bolesť, smrť! Toto nechceme a nepripustíme!“
AK si chceme zdravé hranice zachovať, ubrániť – musíme si zachovať zdravý sedliacky rozum. My veriaci, to vyjadríme tiež tak, že k zachovaniu tých správnych hodnôt a správnych medzí potrebujeme aj svetlo Ducha Svätého. Ale v konečnom dôsledku je to stále ten normálny zdravý sedliacky rozum.
Umelci dokážu stav a smerovanie sveta vystihnúť citlivejšie a hlbšie ako my, bežní smrteľníci. Veľmi ma pred časom oslovil text piesne, ktorú nahral majster Ladislav Chudík spolu so speváčkou Kristínou krátko pred svojimi 90-tymi narodeninami. Som presvedčený, že umelecky vyjadruje naše vyslovené i nevyslovené obavy – atmosféru, ktorú krok za krokom prináša odklon od prirodzených vzťahov človeka. Časť textu, ktorého autorom je Kamil Peteraj.
Ovoňaj ma ako ružu a zabudni na tie veci, na úteku z FARMY ZVIERAT čoskoro už budú všetci. Ľudia blúdia zamyslení sami k sebe ľahostajní. Každý tuší, že sa niečo deje zmizla pravda, nikto nevie, kde je. Niečo nás tu stále pozoruje niekto zasa niečo kuje. Chceli by sme žiť v lepšom svete ale ten sa kamsi vzdialil. Stále menej šťastných ľudí stále menej šťastných tvárí. Voľakto nás všetkých tlačí k stene povedz, kde sa zajtra ocitneme. Kam speje to vyprázdnenie duší čo ak raz vyschne vôňa ruže? Kto z nás tuší?
Prednesené počas verejného zhromaždenia v Bratislave na Medenej ulici 22. augusta 2015.
Pavol Kossey, podpredseda FKI