Prinášame Vám príhovor otca biskupa Petra Rusnáka, ktorý predniesol 19. novembra na udeľovaní cien Fóra kresťanských inštitúcií “Vy ste svetlo sveta”.
Poslanie ženy v Cirkvi.
Pre mnohé náboženstvá žena znamená veľký problém, ako ju zaradiť v spoločnosti a vymedziť jej úlohu v sociálnom rozmere danej spoločnosti. Anticky svet dokonca upieral žene ľudskú prirodzenosť. Podobné názory pretrvávali celé stáročia a v mnohých kultúrach a náboženstvách sú realitou až do dnešných dní.
Myšlienku o tom, že muž a žena sú si rovní nachádzame v Písme Svätom už od samého začiatku. Biblický príbeh o stvorení ženy z mužovho rebra nám chce povedať, že muž a žena sú tej istej podstaty a že patria k sebe. Za všetky omyly a zvráteností všetkých filozofií a všetkých ideológií a všetkých náboženstiev zoberme za základný text Bibliu: A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; Muž a žena majú tu istú hodnotu a dôstojnosť. Talmud hovorí: „Boh nestvoril ženu z mužovej hlavy, aby tak žene rozkazoval, ani z jeho nohy, aby mu bola otrokyňou, ktorá kráča za ním, ale z jeho boku, aby bola blízka jeho srdcu.“ Tento výrok vyjadruje základnú myšlienku rovnoprávnosti muža a ženy v kresťanstve a v judaizme
Muž a žena nielenže sú si rovní, ale vzájomnou láskou sú obrazom Trojjediného Boha, kde láska medzi Otcom a Synom plodí Ducha Svätého, tak láska medzi mužom a ženou plodí nový život. To sú prvé miesta v Písme Svätom, ktoré hovoria o dôstojnosti muža a ženy a to hneď v úvode. Svätý apoštol Pavol v liste Galaťanom píše: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.“ Táto rovnosť v Božom pláne o ľudskom rode je natoľko pevná, že vo svojej podstate je nemeniteľná. Ale nie je to rovnosť, ktorá by nechcela rešpektovať rozdiely a osobitné poslania oboch pohlaví. Dnes sme svedkami veľkej snahy poprieť danosti v rodovej odlišnosti medzi mužom a ženou v naivnej predstave, že iba tak sa zmaže rozdiel medzi mužom a ženou. Spoločnosť je rozpoltená a moderné ideológie nám predkladajú bezpohlavného človeka bez vlastnej identity.
Aké je teda poslanie ženy v Cirkvi a v dnešnej spoločnosti? Aké ma žena miesto, aby ostala sebou samou, nebola zbavená svojej dôstojnosti a zachovala si svoju identitu? Predovšetkým si treba uvedomiť, že žena je matkou. Je matkou všetkých žijúcich: „Adam nazval svoju ženu menom Eva (Život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich.“ Žena je matkou v pravom slova zmysle, ale aj v tom prenesenom. Je tá, ktorá dáva život, ako žena a je tá, ktorá je skrze Slovo počiatkom niečoho nového. Tým najkrajším obrazom je Panna Mária. Ako žena je matkou svojho syna, ale je aj Matkou Spasiteľa. Je tou, ktorá prijala Slovo, ktoré sa v nej stalo Telom. V Písme Svätom je mnoho príkladov žien, ktoré skrze prijaté Slovo boli nástrojom v Božích rukách: Debora, ktorá vyvolala všeobecnú mobilizáciu proti okupantom. Ester ako kráľovná na pohanskom dvore zostala vernou Izraelitkou. Aj ako kráľovná zostala verná Bohu a skrze jeho Slovu zachránila svoj ľud. Judita – bojovníčka proti nepriateľom na základe poslania od Boha. Saraj nebola tou, akú ju chcel mať Boh, ale skrze Jeho Slovo zmenila svoj postoj. Vierou prijala milosť počať potomka z prisľúbenia a už ako Sára v starobe porodila Izáka. Božie Slovo cez tieto ženy stavalo sa telom podobne ako aj v Novom zákone. Dejiny kresťanskej Cirkvi sú svedectvom mnohých žien cez ktoré Boh prehovoril k svojmu ľudu. Či to boli učiteľky Cirkvi sv. Terézia Avilská, alebo sv. Terézia z Lisieux, alebo sv. Brigita Švédska. Vidíme, že ženy podobne, majú nezastupiteľné miesto v Cirkvi predovšetkým svojím materinským postojom, ktorý ich činí matkami vteleného slova. Muž vždy bude vo všeobecnom kňazstve, ktoré vyplýva z krstného povolania, znakom Krista – kňaza, ktorý prináša obetu, liturgizuje, predstavuje vieru k Bohu a stelesňuje lásku k cirkvi skrze vzťah k žene k manželke. Sv. Pavol píše: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať, svoje manželky ako vlastné telá.“ Boh od ženy nežiada zničiť vlastné telo, ako od svojho Syna na kríži, ale potrebuje jej telo pre materstvo. Žena je matkou. Svojím rozmerom materstva je povolaná k budovaniu cirkvi a spoločnosti. Na základe jej osobitných darov je v Cirkvi i v rodine tou, ktorá spolu s mužom odovzdáva vieru. Podobne, ako Mária, ktorá stala po boku sv. Jozefa a potom po boku svojho Syna. A táto vernosť ju priviedla až pod Jeho kríž. Aj keď žena nebola povolaná do zboru Dvanástich apoštolov, a tým ani do kňazstva, mnohé ženy sprevádzali Ježiša pri jeho pôsobení a pomáhali apoštolom, stali pod krížom spolu s Ježišovou matkou, boli prítomné pri Jeho pohrebe, ako prvé videli prázdny Kristov hrob a boli svedkami Jeho zmŕtvychvstania. Spolu s apoštolmi očakávali vo večeradle zoslanie Svätého Ducha a Lýdia sa stáva prvou kresťankou v Európe v rannej Cirkvi.
Pápež Ján Pavol II. v roku 1997 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie vydal inštrukciu o pôsobení laikov v Cirkvi, kde vyzýva všetkých veriacich, aby sa podieľali na poslaní Cirkvi v tomto svete. Konštatoval, že pokoncilová Cirkev, ktorá dala veľkú možnosť laikom pri poslaní Cirkvi ráta s pôsobením žien a ich účasťou na teologických konzultáciách a rozhodovaniach. Každá žena v Cirkvi, ktorá podobne ako Mária uverila Pánovmu Slovu sa podoba Panne Márii od ktorej sa Cirkev učí dôvernému vzťahu s Kristom. Mária, nás učí spoznávať nekonečnú Božiu pokoru. Ona, ktorá do svojho náručia prijala umučené Ježišovo telo po ukrižovaní, ukazuje cirkvi, ako má prijímať všetky telá, znetvorené násilím a hriechom. Keď bol Ježiš ukrižovaný, zveril apoštola Jána svojej matke. Tento Kristov úkon Cirkev vníma, ako výzvu, aby sa učila od Panny Márie tajomstvu lásky, ktorá víťazí. Aj keď ženy nemôžu mať účasť na sviatostnom kňazstve, ženám nič nebráni, aby vstupovali do stredu kresťanského života, pretože ženy sú povolané k tomu, aby boli pre všetkých kresťanov vzorom toho, ako má nevesta s láskou odpovedať na lásku ženícha.
Svätý otec Pavol VI. vo svojom apoštolskom liste Marialis cultus podáva akoby syntézu mariánskej úcty pre dnešnú ženu a pre dnešný svet. S postavou Panny Márie má konfrontovať svoje dnešné antropologické záležitosti a problémy, aby sa Mária zo Svätého Písma aj dnes mohla stať naplnením očakávaní a nádejí dnešného človeka. Dnešná žena má vedieť, že Mária si vyvolila panenský stav nie preto, žeby podceňovala hodnoty manželstva, ale aby sa bezvýhradne odovzdala Božej láske. A stala sa matkou nie preto, žeby popierala dôležitosť panenského stavu, ako stavu bezvýhradného darovania sa jedinému mužovi. Svätý otec ponúka Pannu Máriu ako vzor nie pasívnej a stiesnenej ženy, ale takej, ktorá sa nebála vyhlásiť, že Boh je zástanca ponížených a utláčaných a že bohatých tohto sveta zvrhne z ich trónov. Dnešná žena musí spoznať v Márii silnú ženu, ktorá sa vedela vyrovnať s chudobou, utrpením, prenasledovaním a útekom do exilu. To všetko sú situácie, ktoré by nemali ujsť pozornosti tých, čo sa usilujú podporovať oslobodzujúce hnutia v prospech človeka a spoločnosti v duchu evanjelia. Im sa má Panna Mária javiť nie ako matka, ktorá sa iba skláňa nad svojím Božským synáčikom, ale ako žena, ktorá svojou činnosťou podporuje vieru apoštolskej obce a ktorej materské poslanie na Kalvárii nadobudlo univerzálne dimenzie pre všetky časy.