Marek Krošlák: V riešení chudoby je dôležité správne pochopiť a integrovať spravodlivosť, solidaritu aj subsidiaritu
Marek Krošlák: V riešení chudoby je dôležité správne pochopiť a integrovať spravodlivosť, solidaritu aj subsidiaritu

Marek Krošlák: V riešení chudoby je dôležité správne pochopiť a integrovať spravodlivosť, solidaritu aj subsidiaritu

Kňaz Bratislavskej arcidiecézy Marek Krošlák v úvode svojho vystúpenia na konferencii Chudoba a rodina vyjadril vďačnosť všetkým tým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom starajú o rodinu. Rodina je kľúčová a podstatná téma nielen pre cirkev, ale aj pre dobrý rozvoj celej spoločnosti.

Podľa učenia 2. vatikánskeho koncilu cirkev konštatuje, že vlastné poslanie, ktoré Kristus zveril svojej cirkvi nie je politickej, hospodárskej ani sociálnej povahy, lebo cieľ, ktorý jej Kristus vytýčil je náboženského rázu. Práve z tohto náboženského poslania Cirkvi vyplývajú povinnosti, podnety a sily, ktoré môžu napomáhať budovaniu a konsolidovaniu ľudskej spoločnosti podľa Božieho zákona.

Ako kňaz sa na tematiku chudoby rodiny pozrel z teologického hľadiska a dáva nám určitú víziu. Z tohto teologického hľadiska môžeme chudobu vnímať ako na nedostatok materiálnych dobier, ktoré zodpovedajú dôstojnosti ľudskej osoby alebo ako vnútorný postoj k materiálnym dobrám tohto sveta.

Čo sa týka sociálnej spravodlivosti, tá zahŕňa všetky klasické formy spravodlivosti a pridáva k nim zdôraznenie vzhľadom na ekonomickú spoločnosť, rozvoj materiálnych zdrojov a predovšetkým na ich spravodlivé rozdanie a na odstránenie nespravodlivých rozdielov medzi jednotlivými spoločenskými sektormi. Zdôrazňuje aj zlepšenie podmienok života najbiednejších a najmenej chránených. Ide o preferovanie tých jednotlivcov, ktorí sa už nachádzajú v takých podmienkach, že už sami nie sú schopní sa z nich dostať. Samozrejme, v konečnom dôsledku je už na ľuďoch, ktorí majú zodpovednosť za spoločné dobro (politici), aby pretransformovali takúto víziu soc. náuky cirkvi do konkrétnych rozhodnutí. Táto realizácia sociálnej spravodlivosti v konkrétnych krokoch a rozhodnutiach, predovšetkým na politickej úrovni, môže naozaj veľmi pomôcť zmierňovať dopady chudoby na samotnú rodinu a môže napomôcť tomu, aby sa samotné spoločenstvo istým spôsobom vyrovnávalo. Nejde tu pritom o to, aby si všetci boli rovní, spravodlivosť neznamená, že všetci budú mať rovnako, ale treba dať každému to, čo je jeho.

Druhým princípom, ktorý môže napomôcť v riešení chudoby, je solidarita. Ján Pavol II. hovorí, že “solidárnosť nie je nejaký pocit neurčitého súcitu, či povrchnej citlivosti voči zlu toľkých blízkych alebo vzdialených osôb. Naopak, to je pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro, za dobro všetkých a každého jedného, pretože všetci sme zodpovední za všetkých.” Princíp solidarity hovorí o tom, že sme naozaj reálne spojení a je dôležité, aby sme práve tú solidárnosť, ktorá vyplýva z prirodzenosti ľudskej osoby, realizovali v každodennom živote.

Princíp solidarity však musí byť integrovaný posledným princípom a to subsidiaritou.

Štát nesmie prekážať pôsobeniu lokálnych ustanovizní, aj keď je celkom pravdivé, že kvôli zmeneným podmienkam mnohé veci môžu vykonávať už len veľké združenia, hoci sa nimi predtým zaoberali aj malé. Predsa však musí ostať veľmi jasná zásada v sociálnej filozofii a tou je: Ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá. Je nevyhnutné, aby najvyššia autorita štátu presunula na menšie a nižšie združenia vybavovanie záležitostí menšieho významu, ktorými by sa sama len rozptyľovala.

Ak sú tieto tri princípy správne pochopené a dobre integrované, môžu prispieť k tomu, aby sa nielen konkrétne rodiny dostali z podmienok chudoby, ale aby aj do nej vôbec neupadali a žili na úrovni, ktorá zodpovedá dôstojnosti rodinného spoločenstva.

Z hľadiska soc. učenia cirkvi je veľmi dôležité, aby politici robili rozhodnutia, ktoré napomáhajú k dobrému fungovaniu samotných rodín a zároveň, aby robili rozhodnutia, ktoré nechávajú kompetenciu robiť rodiny vo svojej vlastnej slobode to, čo sami vládzu (osobná, duchovná a materiálna úroveň). Je potrebné nechať čím viac materiálnych prostriedkov rodinám, aby mohli robiť slobodné rozhodnutia, ktoré ony považujú za svoje vlastné dobro.