Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa
Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa

Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa

v Nitre 5.7.2011

Každý z nás už v živote vyplňoval nejaký dotazník, viac, či menej detailný a obsiahly. Medzi základné údaje patrí obvykle uvedenie informácií: volám sa, narodil som sa, moji rodičia sú…, mojou rodnou rečou je, toto je môj životný príbeh…, toto vytvára moju identitu.

To, čo platí pre jednotlivca, je možné aplikovať aj na skupinu osôb, a teda aj na cirkevné, a istým spôsobom aj na národné spoločenstvo. Každé spoločenstvo sa vytvára prostredníctvom istých spájajúcich identifikačných prvkov, či už ide o symboly, udalosti, motívy, či historické postavy. V našich národných a spoločenských dejinách nemáme veľa takých tém, ktoré by nás zjednocovali – úspechy našich hokejistov alebo futbalistov sú príliš nestálou a nespoľahlivou témou a povestná slovenská nežičlivosť nás vedie k nadšenému ikonoborectvu akýchkoľvek piedestálov, na ktoré by sa viac, či menej zaslúžene pokúšal postaviť ktorýkoľvek z našich rodákov.

Naše nedávne dejiny 20. storočia sú plné kontroverzných postáv, ktoré sa síce nechávali nazývať, tatíčkami, otcami, vodcami, budovateľmi a zakladateľmi, ale v skutočnosti viac rozdeľovali a aj naďalej rozdeľujú náš pohľad na dejiny, než by prispievali k pocitu hrdosti na ich prínos. Nie je teda jednoduché nájsť nekonfliktné dejinné postavy, o to viac, že skutočná veľkosť osobností sa ukazuje v ich schopnosti prekračovať hranice konfesionálnej, denominačnej, politickej i etnickej ohraničenosti, v schopnosti obstáť v skúške dejín, ukazuje sa až v skúške stáročí.

Takýmito osobnosťami sú však svätí Cyril a Metod.

Sú prijateľní a sú prijímaní širokým spektrom našej spoločnosti. Pri nich totiž aj ten obyvateľ Slovenska, ktorý o sebe povie „Nie som veriaci… nie som katolík… nie som Slovák…“ môže súčasne povedať: „a predsa sú mi tieto historické postavy svojím spôsobom blízke, ich osudy i ich ideály mi niečo hovoria“.

Povedali sme, že potrebujeme spájajúce, nekonfliktné osoby a že nie je ľahké ich nájsť. Je to pravda. Žiaľ aj v prípade, že sa tak udeje, tak neraz s rizikom, alebo za cenu toho, že každý si vyberá len časť z ich posolstva. Táto fragmentácia a selektívnosť je istým spôsobom prirodzená, ale súčasne môže byť aj nebezpečná a to predovšetkým vtedy, ak by sme si z odkazu jednotlivých postáv vyberali len isté okrajové, sekundárne prejavy a ignorovali by sme, ba dokonca potláčali hlavné, nosné prvky.

V nedávnej minulosti sa to dialo dosť často a ani dnes nie sme imúnni pred týmto pokušením. Tak boli svätí Cyril a Metod podľa potreby raz označovaní za symboly slovanskej družby či česko-slovenskej vzájomnosti, za literátov, za predstaviteľov byzantskej diplomacie, za tvorcov národného jazyka atď.

Účelové využívanie postáv sv. Cyrila a Metoda sa však nedá dlho maskovať a v konečnom dôsledku je kontraproduktívne. Presvedčil sa o tom pred 26 rokmi na pamätnej velehradskej púti v roku 1985 vtedajší minister kultúry, ktorého státisícový dav vypískal. Keď minister začal hovoriť o tom, že Cyril a Metod urobili to, či ono, dav ho skandujúc neustále opravoval: „Svätí, svätí Cyril a Metod…“, keď minister pokračoval: „priniesli nám kultúru“, pútnici zasa jednohlasne skandovali: „priniesli nám vieru, vieru…“

Áno – kultúra, politika, diplomacia, písomníctvo, jazyk… to všetko tu bolo, to všetko bolo pri misii sv. Cyrila a Metoda potrebné a dôležité, ale nie prvoradé a nie podstatné. Prvoradé a podstatné bolo ohlasovanie viery a to spôsobom príťažlivým, horlivým a vytrvalým. Preto ich postavy najviac vystihujú termíny, ktoré vtedy zaznievali svorne z úst pútnikov: svätosť a viera – keďže to je to, čo charakterizuje našich slovanských apoštolov.

Niekto by ale mohol namietať, že svätosť, viera, služba Bohu, že to sú príliš vznešené ideály že nie sú pre každého, že nie sú zdieľateľné všetkými. Bez týchto ideálov, by sme ale nemohli pochopiť skutočný prínos sv. Cyrila a Metoda pre naše duchovné, kultúrne a národné dejiny, nemohli by sme sa hlásiť k ich dedičstvu.

Právo

Predstavme si napríklad, že by sme chceli hodnotiť len tzv. laické aspekty misie sv. Cyrila a Metoda, akým môže byť túžba slovanských kniežat po usporiadaní zákonodarstva. Avšak ani zákonodarstvo – vo vízii sv. Cyrila a Metoda – nemožno odtrhnúť od duchovného rozmeru. Už v Žití Konštantína čítame, že „Rastislav, knieža moravské, Bohom povzbudený, radu učinil s kniežatami svojimi a s Moravanmi a poslal posolstvo k cisárovi Michalovi hovoriac: Keďže náš ľud od pohanstva sa odvrhol a kresťanského zákona sa drží, učiteľa nemáme takého, ktorý by nám v našom jazyku pravú kresťanskú vieru vysvetlil, aby sa aj iné krajiny, to vidiac, pripodobnili nám. Tak pošli nám vladáru, biskupa a učiteľa takého, lebo od vás na všetky strany dobrý zákon vychádza.“ (ŽK XIV)

Ako interpretovali tento „dobrý zákon“ svätí Cyrila a Metod? Dosvedčuje nám to najznámejšia civilná zákonodarná pamiatka veľkomoravskej doby, súdny zákonník pre ľud – Zakon sudnyj ljudem. Jeho prvá veta znie: „Pred každým právom, sluší sa o Božom práve hovoriť.“

Náš súčasný právny systém vychádza zo základného zákona Slovenskej republiky, ktorým je Ústava. V jej preambule okrem iného čítame: „My, národ slovenský v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva… uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave“.

Je to pekná formulácia, ale sme si naozaj istí, že naše zákony, teoreticky vyplývajúce z tohto základného zákona naozaj zodpovedajú tomuto cyrilo-metodskému duchu? Tomu duchu, ktorý vyžaduje, aby zákon neprotirečil morálnej norme vychádzajúcej z „Božieho práva“?! Podľa prvého článku ústavy „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Ako teda v ňom chceme aplikovať cyrilo-metodské duchovné dedičstvo? Len na úrovni vzletných fráz? Nuž dobre, pripusťme, že taká abstraktná inštitúcia, akou je „štát“, sa bude vyhýbať viazaniu sa na akúkoľvek ideológiu a náboženstvo – ale čo má robiť, ako sa má správať jednotlivec, občan, člen spoločenstva, ktoré vytvára štát? Každá ľudská osoba, ktorá uvažuje a koná, nutne koná podľa nejakej idey, a teda vlastne transformuje do svojho života myšlienky a rozhodnutia založené na istých hodnotách, kritériách a morálnych normách. Žiaľ, mnoho ľudí si vytvára morálne normy podľa vlastnej potreby, niekto sa opiera o zdedené, tzv. tradičné hodnoty, pretože verí že súradnicový systém morálnych hodnôt je nemenný a že si ho nemôžeme svojvoľne posúvať, niekto si, práve naopak, kladie za plán všetky tieto tradičné hodnoty vo vlastnom živote a podľa možnosti aj v živote iných zbúrať a zmeniť.

Ani problém spravodlivých zákonov a ich spravodlivého a nestranného aplikovania nie je nový. Metodovo Napomenutie k vladárom, nazývané neraz aj Napomenutie sudcom, je len príkladom toho, ako musel aj náš prvý arcibiskup pripomínať vtedajším vladárom a sudcom, aby v prvom rade sami dodržiavali zákony a išli tak príkladom pre iných, aby ochraňovali manželský zväzok v jeho neporušiteľnosti, aby „nekrivdili nikomu zo slabších, ani aby pohanský nejaký obyčaj nekonali.“ Môže tu ísť o výzvu na uplatňovanie Bohom zvereného práva na život, na slobodu, na dobré meno, práva rodičov na ochranu ich výsostného práva pri výchove dieťaťa, na právo manželov na spoločenskú podporu ich zväzku. Aj dnes zaznieva Metodova výzva – a to zvlášť pre tých, ktorí sú pokrstení: „Povinný je každý pokrstený samého seba čistého chrániť ako chrám Bohu svätý. A so svojou ženou uspokojiť sa, nič iné ďalšie nezmýšľať, ani na spôsob hoväda za nezmyselnými vášňami chodiť.“

Alebo by stálo za to, najmä dnes, keď sa stretávame so stratou dôvery v súdy, a v súdne procesy, spomenúť si na druhý článok prvého cyrilo-metodského civilného zákonníka, ktorý ustanovoval: „Neslobodno ani raz prijímať svedkov, ktorí boli kedy usvedčení, že luhajú, prestupujú zákon Boží, alebo hovädský život vedú“. (ZSL 2) Ak v duchu cyrilo-metodského dedičstva sa takéto kritérium uplatňuje na svedkov, o čo viac by sa malo uplatňovať na verejných predstaviteľov, najmä na tých, ktorých si slobodne volíme a ktorých môžeme slobodne poslať aj preč zo scény verejného života.

Možno už v tejto chvíli niekto zdvíha varovne prst i hlas: Pozor, čo to má byť, opäť sa nejaký cirkevný predstaviteľ ide miešať do politiky? Ale nie, toto nie je politika – tak ako ju chápeme v jej straníckom a inštitucionálnom rozmere. Je to len napĺňanie toho poslania, ktorého sa Cirkev ani jej predstavitelia nemôžu zrieknuť bez toho, aby sa nespreneverili svojmu poslaniu. Aj dnes, tak ako tomu bolo v predchádzajúcich epochách, jej hlas zaznieva k reprezentantom, vládcom a zákonodarcom civilných spoločenstiev. Spomedzi viacerých príkladov tohto hlasu, ktorý neustále vyzýva k dialógu, môžeme citovať príhovor Jána Pavla II. na Zhromaždení reprezentantov parlamentov z celého sveta, ktorí sa 4. novembra 2000 zišli vo Vatikáne, v Aule Pavla VI. Reprezentantom zákonodarných zborov stoviek národov Ján Pavol II. vo svetle Evanjelia a v mene najvyššej pravdy o človeku, ktorú je možné spoznať cez Ježiša Krista, pripomenul ich morálnu povinnosť:

„Osobitne sa chcem obrátiť k tým z vás, ktorí máte mimoriadne dôležitú úlohu formovať a schvaľovať zákony: je to úloha, ktorá približuje človeka k Bohu, najvyššiemu Zákonodarcovi, z jeho večného Zákona totiž v konečnom dôsledku čerpá každý zákon svoju platnosť a zaväzujúcu silu. Toto sa má na mysli, keď vyhlasujeme, že žiaden pozitívny zákon nemôže protirečiť prirodzenému zákonu, pretože tento nie je ničím iným ako indikátorom primárnych a podstatných noriem upravujúcich morálny život, noriem vyjadrujúcich charakter, najhlbšie potreby a najvyššie hodnoty ľudskej osoby. […] To znamená, že zákony – nech by sa jednalo o ktorúkoľvek oblasť, v ktorej zákonodarca zasahuje alebo do ktorej musí vstúpiť – musia vždy rešpektovať a podporovať ľudskú osobu v celej škále jej duchovných, materiálnych, osobných, rodinných a sociálnych potrieb. […] Kresťanská múdrosť, ktorá je charakteristickou čnosťou kresťanského politika, mu ukáže spôsob, ako sa správať, aby sa na jednej strane nespreneveril hlasu svojho správne formovaného svedomia a na druhej strane aby splnil svoju úlohu zákonodarcu.“

Pápež sa týmito slovami obrátil na kresťanských politikov v ich dvojakom rozmere: ako na politikov – zákonodarcov a ako na kresťanov. Jeho výzva k rešpektovaniu ľudskej osoby prekonáva zdanlivý konflikt, či protirečenie, medzi touto ich dvojakou príslušnosťou, medzi dvoma pozíciami, ktoré bývajú niekedy prezentované ako nezlučiteľné; táto výzva presahuje konfesionálny a čisto náboženský rozmer a dotýka sa najhlbších záhybov bytia jednotlivca i spoločnosti.

Katolícka cirkev je presvedčená, že keď sa moderné štáty v rámci svojej zdravo chápanej autonómie, prostredníctvom vnútorných zákonov a prostredníctvom medzinárodných dohôd a konkordátov snažia zabezpečiť pre svojich občanov, popri iných prirodzených a občianskych právach, aj slobodu svedomia a náboženstva, prispievajú tak k uskutočňovaniu tých všeobecne prijímaných noriem, ktoré zabezpečujú usporiadanú slobodu a úctu voči ľudskej dôstojnosti každého človeka. Pri tomto ich zákonodarnom úsilí nachádzajú v Katolíckej cirkvi spoľahlivého partnera a spolupracovníka v duchu zásady – pacta clara, boni amici.

Vzťah k vede a kultúre

Obaja solúnski bratia – budúci apoštoli Slovanov – boli osobnosťami, v ktorých dýchala klasická byzantská kresťanská kultúra. Predovšetkým sv. Cyril, nazývaný aj „Filozof“, bol jedným z popredných predstaviteľov kultúry svojej doby. Skutočnú vedu a ozajstnú múdrosť pre neho predstavovala filozofia, ktorú definoval ako: „poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu, (filozofia) učí človeka, že svojimi skutkami sa má stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril“ (ŽK IV).

Ak dnes laický svet hovorí o neprekonateľnej priepasti medzi vierou a náboženstvom na jednej strane a rozumom, či vedou, na druhej strane, teda o akoby neprekonateľnom konflikte medzi fides et ratio, sv. Cyril práve naopak videl vo vede, predovšetkým v takom poznávaní, ktoré privádza dušu k múdrosti, uskutočňovanie Božieho plánu o človeku.

Solúnski bratia boli dedičmi antickej gréckej kultúry, ktorej pokračovateľkou bola stredoveká Byzancia. Ani ten najzaťatejší zástanca radikálneho laicizmu nemôže poprieť význam tohto antického dedičstva pre celú európsku, ba svetovú kultúru. Preto je paradoxné, že sa dnes neraz chce popierať dôležitosť prostriedku, skrze ktorý sa nám dochovala táto kultúra, ktorá tak bola vložená do kolísky rodiacej sa modernej Európy, ako ju poznáme dnes. Bolo to totiž práve kresťanstvo, ktoré prenieslo najpozitívnejšie prvky duchovného dedičstva antiky do moderného európskeho sveta a z grécko-rímskeho stredomorského prostredia ho transplantovalo do celého geopolitického priestoru, ktorý dnes nazývame Európou. Západoeurópsky svet, ktorý vznikol fúziou početných barbarských kmeňov, si vybral latinský jazyk, aby tak mohol čerpať z antickej múdrosti prefiltrovanej cez kláštorné skriptóriá a kapitulárne školy. V tomto kontexte sa idea Cyrila a Metoda vytvoriť nové písmo pre Slovanov a preložiť do ich reči Sväté písmo a liturgické formuláre mohla javiť ako prevrat dovtedajšieho osvedčeného poriadku, ako nebezpečný vynález s nepredvídateľnými dôsledkami.

Obrana slovanského písma, jazyka a liturgie – v Konštantínopole, Benátkach i Ríme – sa tak stála akýmsi manifestom, magnou chartou práva každého národa a každého jazyka chváliť Boha. Ako hovorí encyklika Slavorum Apostoli (n. 21), „…preklad posvätných kníh, ktorý urobili Cyril, Metod a ich žiaci, dodal kultúrnu schopnosť a dôstojnosť jazyku staroslovienskej liturgie; ten potom bol za dlhé stáročia nielen jazykom cirkevným, ale aj úradným a literárnym, ba dokonca hovorovým jazykom vzdelanejších tried vo väčšine slovanských národov, zvlášť u Slovanov východného obradu”

Dialóg s islamom a judaizmom

Svätí Cyril a Metod však nie sú zaujímaví len pre ich prínos pre evanjelizáciu Slovanov. Počas svojej činnosti, ešte pred príchodom k našim predkom, sa stali protagonistami aj kultúrno-politického stretu s islamským, svetom. Ich skúsenosť je zaujímavá už aj preto, lebo problém kultúrnej, politickej a duchovnej schopnosti (alebo, žiaľ, skôr neschopnosti) odpovedať adekvátnym spôsobom na expanziu islamu, na jeho demografické, politické a kultúrne výzvy je jednou z naliehavých otázok, ktoré stoja pred dnešnou Európou. Možno na Slovensku si tento fenomén ešte dostatočne neuvedomujeme, ale je len otázkou času, kedy s ním budeme aj my nástojčivo konfrontovaní.

Byzantská ríša, občanmi ktorej boli sv. Cyril a Metod, po stáročia čelila podobným problémom – nakoniec v tomto súperení ideí a princípov podľahla a bola vymazaná z politickej i kultúrnej mapy sveta. Životopisný spis Žitie Konštantína nám dosvedčuje, že sv. Cyril počas svojej misie k Arabom nevstúpil na pôdu politickej polemiky, ale prenáša diskusiu do oblasti morálky a teológie, dokazujúc morálnu, duchovnú a doktrinálnu prevahu Kristovho zákona. Dnešný tzv. Západný svet sa pokúša demokratizovať viaceré tradične islamské krajiny exportom demokracie na krídlach stíhačiek a za zvuku bômb, dokazujúc tak len svoju vojenskú prevahu, ale už sa neodváži ponúknuť kresťanský pohľad na človeka a jeho dôstojnosť, ako prameň obrody pre všetky národy a kultúry. Sv. Cyril pri svoje misii medzi Arabmi takúto obavu nemal a z jeho slov, zaznamenaných životopiscom môžeme cítiť ideu univerzalizmu a búrania bariér v mene našej spolupatričnosti do rodiny Božích detí, ktorí skrze Krista, v Duchu Svätom vzdávajú skutočný kult Bohu Otcovi. Tento univerzalizmus vychádza z Kristovho posolstva a preto prekonáva rozličnosť jazykov, rás, národov a politických zoskupení.

Ekumenický rozmer

Osobitnú pozornosť by si zasluhoval ekumenický rozmer diela sv. Cyrila a Metoda. Cyril a Metod, synovia konštantínopolskej cirkvi, boli vo svojom živote, vo svojej misii aj vo svojom oslávení spojení s rímskou cirkvou a pritom títo svätí sú považovaní za vzor života a apoštolátu aj v pravoslávnych cirkvách. Ako šíritelia Božieho slova, ako jeho prekladatelia do ľudových jazykov sú cenení aj v cirkevných spoločenstvách, ktoré sa zrodili z reformácie, pretože týmto svojím dielom anticipovali jej charakteristické pozitívne znaky. V najhlbšom zmysle slova sú teda svätcami, v ktorých sa prejavuje katolicita Cirkvi. Tento katolícky rozmer Cirkvi sa prejavuje v aktívnej spoluzodpovednosti a veľkodušnej spolupráci všetkých v prospech všeobecného dobra. (Cf. Slavorum Apostoli 19)

Otvorenosť voči iným národom

Misia sv. Cyrila Metoda sa odohrával v búrlivom období druhej polovice 9. storočia. Historické obdobie, v ktorom žili sv. Cyril a Metod, je charakterizované prienikom nových národov na európsku politickú a spoločenskú scénu.

Veľké ríše – Východorímska s centrom v Konštantínopole a Franská ríša Karla Veľkého, s obavami pozorovali na svojich východných hraniciach rast nových, mladých politických celkov, túžiacich presadiť sa na širšej politickej scéne. Prvá reakcia veľmocí bola poznačená nedôverou, strachom a neskôr túžbou po ovládnutí. Vojenské ovládnutie však vôbec nebolo jednoduché. Preto sa Západ utiekal k politike kultúrneho ovládnutia, ktoré je najlepším prostriedkom na „pacifikáciu“ a spoločensko-politickú okupáciu.

Mladé národy však chápali nevyhnutnosť konfrontácie s predchádzajúcimi politickými jednotkami, a preto hľadali také spôsoby spolužitia, ktoré by im dovolili zachovať si vlastnú kultúrnu a politickú autonómiu.

V tomto kontexte pracujú sv. Cyril a Metod, s evanjeliovou priezračnosťou, unikajúc z politických zápletiek a straníckych rozbrojov. Nikdy sa nemienili stať politickou hračkou mocných tohto sveta. Ich spôsob evanjelizácie nazývame dnes inkulturáciou. V duchovnom zmysle je to vlastne zaštepenie nového ušľachtilého výhonku do divokého stromu – výsledkom sú plody, ktoré spájajú najlepšie charakteristiky oboch. Vo vízii sv. Cyrila a Metoda mali slovanské národy plné právo zaradiť sa medzi vtedajšie kultúrne národy Európy, ba mali to urobiť tak, aby si zachovali vlastnú tvár a charakter.

Dnes stojí pred našou spoločnosťou otvorená otázky: Aké kritériá a hodnoty budeme uplatňovať pri našom zaraďovaní sa do stále viac globalizujúceho sa sveta? Aké bude miesto našej vlasti na medzinárodnom fóre? Zachováme si vlastnú tvár a charakter, alebo sa necháme zmiesť zo scény pod tlakom ekonomických výhod či hrozieb, ktoré k nám prichádzajú z nadnárodných fór a vyžadujú aby sme si nechali postupne, krok za krokom nechali odkrajovať z našej politickej kultúrnej a duchovnej samostatnosti? Táto otázka sa otvára osobitným spôsobom pred cirkvou, jej hierarchiou a inštitúciami – akým spôsobom uskutočňujeme novú evanjelizáciu, akú víziu máme pre rozvoj inkulturácie Kristovho evanjelia v meniacom sa svete?

Pred viac ako 1150 rokmi mal knieža Rastislav veľkú národnú politickú a duchovnú víziu: držať sa kresťanského zákona, vychovávať a vzdelávať svoj ľud, zabezpečiť mu takú samostatnosť, ktorá by bola vzorom aj pre iné národy. Tento ideál stroskotal. Stroskotal na ľudskej zlobe a závisti. Rastislava zradil jeho vlastný synovec, Svätopluk. Najprv ho zapredal Frankom, potom zradil aj tých a dal sa na cestu vojenskej expanzie. Svätoplukom uprednostňovaný biskup Viching, prvý nitriansky biskup, najprv nášmu prvému arcibiskupovi sv. Metodovi kládol všemožné prekážky a po jeho smrti vyhnal jeho žiakov preč z ríše. Expanzia, vierolomnosť, závisť a hrubosť načas zvíťazili ale v skutočnosti priviedli k pádu aj svojich strojcov. My sme si zo Svätopluka urobili národného hrdinu a kráľa starých Slovákov a o Vichingovi radšej veľmi nehovoríme, aby sme nemuseli rozpačito vysvetľovať, čo sme na Slovensku urobili s byzantskou časťou cyrilo-metodského dedičstva.

Napriek tomu všetkému však vklad sv. Cyrila a Metoda do našich dejín bol tak silný, že prekonal a prekonáva všetky tieto nepriazne osudov a histórie a je tu prítomný dodnes. Ba nielen u nás a pre nás. Svätí Cyril a Metod sú dnes uznávaní ako spolupatróni Európy.

Popri mnohých identifikačných prvkoch, ktoré vypĺňame pravidelne v dotazníkoch, sa väčšina obyvateľov Slovenska definovala a definuje aj dnes následnými základnými identifikačnými údajmi: Som veriaci, som katolík, som Slovák… a táto zdanlivo samozrejmá informácia je v skutočnosti prekvapujúca. Nezainteresovaný, objektívny pozorovateľ by si mohol položiť otázku: Ako je to možné – že po desaťročiach liberalizmu, po desaťročiach oficiálne propagovaného ateizmu, po ďalších desaťročiach lákavého materializmu sa napriek všetkému ešte stále väčšina ľudí na Slovensku považuje za veriacich?

Ako je to možné, že napriek rozdeleniam Cirkvi, ktoré v priebehu stáročí narušili jej jednotu na Východe i na Západe, napriek tomu, že aj v dejinách Slovenska boli obdobia, keď sa veľká časť jeho obyvateľov ocitla mimo viditeľného spoločenstva Katolíckej cirkvi – či už ako výsledok vlastnej voľby, či vnútornej krízy Katolíckej cirkvi, alebo ako výsledok zásahov štátnej moci – aj napriek všetkým týmto komplikovaným súvislostiam, sa ešte aj dnes väčšina obyvateľov Slovenska považuje za katolíkov? A to aj napriek tomu, že nie vždy žije podľa všetkých predpisov a prikázaní svojej viery.

Ako je to možné, že hoci sme počas stáročí, ba viac ako tisícročie, nemali vlastný štát v ktorom by bolo bývalo možné rozvíjať pocit národnej identity, napriek tomu, že celé desaťročia sme boli vystavení cielenému odnárodňovaniu, či silenej internacionalizácii, napriek tomu dnes existujeme, ako národné spoločenstve, s vlastným jazykom, a národným, a dnes dokonca už aj štátnym povedomím?

Odpovede na túto otázku môžeme hľadať v rôznych rovinách – v oblasti politickej, a geopolitickej, v oblasti etnografickej a v neposlednej miere v rovine duchovnej. Napriek nesmiernej zložitosti tejto otázky si dovolím predpokladať, že akýmsi zjednodušeným sumárom by bola odpoveď:

Je to preto, lebo na začiatku našich národných dejín stáli osoby ako sv. Cyril a Metod, ktorí do duchovného genetického kódu tohto spoločenstva vložili vieru v Trojjediného Boha, naviazali toto spoločenstvo na Petrov Stolec, ako viditeľný znak jednoty Kristovej Cirkvi, a keďže vytrvalo ohlasovali právo každého národa chváliť Pána vo svojom vlastnom jazyku, dali tomuto spoločenstvu aj identifikačný prvok vedúci ho k idei svojbytnosti a k túžbe po nej, k túže po duchovnej, kultúrnej i politickej slobode a nezávislosti.

Pred krátkym časom som mal možnosť zúčastniť sa odhalení nových vitráží v jednom z talianskych chrámov. Na tejto vitráži boli zobrazení sv. Cyril a Metod. V tejto súvislosti som si uvedomil niekoľko skutočností. Čo je to vlastne vitráž? Prvá spontánna a jednoduchá odpoveď by bola: je to obdivuhodné umelecké a technické dielo, ktoré dovoľuje svetlu slnka preniknúť do vnútra budovy. Prenikajúce svetlo oživuje farby, osvetľuje vnútorný priestor, dáva mu život, mení ho.

Ja som svetlo sveta, hovorí o sebe Kristus. Svetlo Pánovo osvecuje celý svet – pripomína nám Liturgia vopred posvätených darov, ktorú slávi byzantská cirkev vo Veľkom pôste. Kristus osvecuje svoju Cirkev. Na vitrážach figúry svätcov dovoľujú prenikať svetlu, zaplavujú chrám svetlom. Svetlo oživuje postavy svätých. A farebné figúry svätcov nám dovoľujú aby sme „videli svetlo“. Naše oči nie sú schopné pozerať sa priamo do slnka, ale keď sa pozeráme na vitráž, vidíme postavy a vnímame svetlo, bez toho, aby sme mohli oddeliť jedno od druhého. Tým istým spôsobom môžeme chápať životy svätých v dejinách Cirkvi. Prostredníctvom ich životov, cez ich príklad, vnímame svetlo Kristovo. Je to Kristus, ktorý osvecuje svoju Cirkev svojim svetlom, ale koná tak skrze životy svätých, ktorí sú svedkami a nositeľmi svetla. Svetlo však preniká cez vitráže v oboch smeroch. Cez ne osvecuje slnko vnútro chrámu, cirkvi. V noci zasa, zvnútra osvetleného chrámu cez vitráže, cez figúry svätcov, preniká svetlo navonok. Aj tí, ktorí stoja mimo osvetleného chrámu, ktorí sú vo „vonkajšej tme“, môžu cez tieto žiariace postavy zachytiť niečo zo svetla vyžarujúceho z Božieho domu.

V Pochvale Cyrilovi Filozofovi, ktorú zložil jeho učeník sv. Kliment, čítame:

„Hľa, zasvitla nám, milovníci Krista, svetložiarna pamäť preblaženého otca nášho Cyrila, nového apoštola a učiteľa všetkých krajín, ktorý pobožnosťou a krásou zasvietil na zemi ako slnce, trojosobného božstva žiarami celý svet osvecujúc. […] Žehnám presvetlú tvár tvoju, ožiarenú Svätým Duchom, ktorou mojej tvári svetlo poznania Božieho zasvitlo a lesť mnohobožstva vykorenila sa. Žehnám zlatožiarne tvoje oči, ktorými naša slepota nerozumná odňatá bola a svetlo poznania Božieho zasvitlo.“

Svätí Cyril a Metod ďakujeme vám! Dedičstvo Otcov zachovaj nám Pane!

Cyril Vasiľ, arcibiskup

sekretár Kongregácie pre východné cirkvi

Pridaj komentár