Pápež František adresoval na návšteve Ad limina slovenským biskupom a veriacim tieto slová : „Chcem vás povzbudiť v pastoračnej práci, ktorú konáte aj uprostred ťažkostí súčasnej doby, charakterizovanej rýchlymi premenami v mnohých oblastiach ľudského života a veľkou výzvou globalizácie. V tomto sa stretáme neraz s hrozbami pre veľmi početné národy, ale súčasne aj s prvkami, ktoré môžu ponúknuť nové príležitosti. Príležitosťou, ktorá sa stala znamením čias, je fenomén migrácie, ktorý si vyžaduje, aby bol poňatý a riešený s citlivosťou a zmyslom pre spravodlivosť. Cirkev je povolaná hlásať a dosvedčovať vľúdne prijatie migranta v duchu lásky a rešpektovania dôstojnosti ľudskej osoby, v kontexte nevyhnutného dodržiavania zákonnosti.“
Keď pred viac ako dvetisíc rokmi Ježiš, Mária a Jozef utekali pred krutým kráľom Herodesom do Egypta, tiež boli politickými utečencami. Samotné biblické dejiny i celé svetové dejiny boli dejinami migrácie, od putovania do zasľúbenej zeme až po veľké sťahovanie národov a migračné toky v dôsledku vojnových konfliktov a najnovšie presídľovanie sa v dôsledku klimatických zmien. Migrantské pohyby sú konštantou celosvetového diania. K súčasnej migračnej vlne, ktorá sa priamo týka aj Európy, je potrebné pristupovať zodpovedne, s rozumom, s primeranou odvahou a svetlom zhora. Na nás všetkých, počnúc rodičmi, učiteľmi, končiac vládou a prezidentom, je zodpovednosť hľadať pravdu a konať v súlade s ňou, aj keď niekedy môže byť v protiklade s rozšírenou a väčšinovou verejnou mienkou. Otázka utečencov nie je jednoduchý problém, ale zložitý a komplexný jav, presahujúci národné hranice. Táto nová realita konfrontuje podstatu našej civilizácie a hodnoty, ktoré sme storočia kultivovali v našom geopolitickom priestore. Nová situácia vyvoláva obavy, často oprávnené. Otázky spojené s utečeneckou krízou je preto potrebné vydiskutovať poctivo , bez zjednodušovania a populizmu. Zároveň je potrebné si uvedomiť medzinárodnoprávne záväzky, ktoré vo vzťahu k utečencom má Slovenská republika. Sme členom Európskej únie, spoločenstva, ktoré bolo založené na kresťanskej myšlienke solidarity a vzájomnej pomoci medzi krajinami. V súčasnosti sa niektoré z krajín Európskej únie ako napríklad Taliansko, Grécko, Chorvátsko, Slovinsko, Nemecko či Švédsko i ďalšie nachádzajú v kritickej situácii a čelia obrovskému náporu utečencov. Vďaka geografickej situácii sme v závetrí hlavných migračných vĺn, no v prípade iných konfliktov (vojna na Ukrajine a následná migračná vlna z Ukrajiny) sa táto situácia môže zmeniť a pomoc iných krajín budeme potrebovať naliehavo práve my. Kto nám pomôže, ak dnes má naša krajina rétoriku a postoj separácie, egoizmu a egocentrizmu voči ostatným krajinám Európskej únie?
Výzvy, ktorým budeme čeliť dlhodobo, sú
– predchádzanie a zastavenie ozbrojených konfliktov, osobitne v Sýrii,
– spravodlivejší medzinárodný obchod, ktorý musí charakterizovať obojstranná výhodnosť,
– zastavenie akéhokoľvek obchodovania s Islamským štátom vrátane ropy, ktorej odbyt zabezpečuje tomuto teroristickému režimu financie,
– posilnenie medzináboženského dialógu.
Okamžitú aplikáciu si vyžadujú opatrenia ako je
– kontrola vonkajších schengenských hraníc,
– zlepšenie situácie v utečeneckých táboroch v Turecku, Libanone, Jordánsku (v týchto troch krajinách sú v utečeneckých táboroch asi 4 milióny ľudí) i ďalších krajinách, tak aby utečenci mali perspektívu a nádej (predovšetkým vzdelávanie pre mladých, práca pre dospelých);
– potláčanie pašeráckych sietí;
– urýchlenie azylového procesu;
– efektívnejšia repatriácia tých, ktorým azyl udelený nebol a najmä
– efektívna integrácia, ktorá zabráni pocitom vylúčenia a snahám žiť v izolovaných getách.
Odpovedajúc na výzvu pápeža Františka podporujeme a odporúčame:
– prijatie a integráciu ľudí, ktorí sú prenasledovaní
– podporu aktivít na pomoc najslabším v chudobných krajinách napr. iniciatívy prof. Krčméryho a eRka
– projekt dobrovoľníckej podpory Kto pomôže?, do ktorej sa zapojilo už viac ako dvetisíc obyvateľov Slovenska
– program Slovenskej katolíckej charity na integráciu utečencov – projekt Rafael, ktorému sa už niekoľko rokov táto organizácia úspešne venuje a ďalšie iniciatívy: zbierky pomoci pre utečencov a dobrovoľnícka pomoc
– vytvorenie otvorenej atmosféry v spoločnosti voči utečencom, ako predpoklad pre vytvorenie zdravého integračného prostredia a podpora občianskych iniciatív, ako je Pokoj a Dobro alebo Spoločenstvo Ladislava Hanusa
– podpora iniciatívy Komunity Sant’Egidio, ktorá predkladá návrh na tzv. Humanitárne koridory v krajinách ako Maroko, či Libanon, kde sa koncentrujú utečenci. V týchto centrách by mohli utečenci požiadať jednotlivé európske vlády o Humanitárne víza. Krajiny by mali k dispozícii viac informácií o ľuďoch, ktorí chcú žiadať o azyl a utečenci by zase po získaní víz nemuseli podstupovať nebezpečnú cestu
– medzináboženský dialóg s predstaviteľmi moslimskej komunity v SR
– navýšenie objemu rozvojovej pomoci SR
– návrh na zmenu a doplnenie teritoriálnych priorít slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci, ktorá sa v súčasnosti sústreďuje na 10 krajín. Navrhujeme do krajín s mimoriadnymi humanitárnymi a rozvojovými potrebami doplniť okrem Južného Sudánu aj Sýriu, prípadne okolité krajiny ako Libanon, ktoré čelia obrovskému návalu utečencov
– účasť SR v mierových operáciách
– aktivity na vzájomné spoznanie sa, integráciu utečencov – naše členské organizácie ich prijmú vo svojich komunitách, na svojich kultúrnych, či športových akciách
– modlitebnú reťaz
Vítame, že vláda v spolupráci s Nitrianskou diecézou, združením Pokoj a dobro a ďalšími iniciatívami v súčasnosti realizuje prijatie 25 aramejských rodín na Slovensko. Je to solidarita voči tým, čo prichádzajú z jednej z najviac ohrozených oblastí.
Jean Vanier, zakladateľ komunity Archa, ktorá sa venuje integrácii osôb s postihnutím, nás upozorňuje: „Vidíme bolesť nášho sveta pri sledovaní správ, pričom popíjame svoje pivo v pohodlí vlastnej izby za bezpečne zatvorenými dverami. Zdá sa nám, že neexistuje spôsob, ako chorému svetu pomôcť. Hľadíme na tú hrôzu a počúvame výkrik chudobných. Cítime pocit viny a beznádeje, lebo nemôžeme nič urobiť. Sme uväznení v našej vlastnej potrebe pohodlia a bezpečnosti.“
Strach z neznámeho je prirodzený. Ocitli sme sa na okraji radikálnej vlny, ktorá je veľmi koncentrovaná a klope na dvere Európy a veľmi okrajovo aj na naše vlastné. Je na nás, či zostaneme uväznení v našej bezpečnej zóne, alebo budeme hľadať riešenia súčasnej utečeneckej krízy aktívne a zodpovedne od úrovne jednotlivcov, farností, hnutí a združení až po úroveň štátu.
(Novembrové fórum 2015)