Príhovor zaznel na Valnom zhromaždení Fóra kresťanských inštitúcií 21. novembra 2015
Jubilejný rok Božieho milosrdenstva
Časy sa zmenili. Už dávno je za nami doba rytierov, ktorí sa vyzývali k vzájomným súbojom, doba kráľov, ktorí zomierali na bojiskách v čele svojich armád, doba v ktorej aj dobyvačné vojny boli výzvou pre protivníkovu armádu. Dnes sa hrdinstvo premenilo na terorizmus a cieľom nie je nepriateľ, ktorý môže odpovedať svojou vlastnou vojenskou silou, ale často bezbranný dav vo svojej bežnej ľudskej činnosti. Bojová sláva na bitevných poliach sa zamenila za krvavé masakry na verejných priestranstvách, alebo kultúrnych a športových podujatiach. A výsledkom nemá byť víťazstvo, ale nekonečný chaos a strach zo smrti šíriaci sa v srdci každého jednotlivca. Tento pôvodný zámer démona priviesť človeka k hriechu a následne k smrti, z ktorej bude mať strach dostáva v súčasnom terorizme svoje obludné rozmery. Človek, ktorý bol stvorený pre život, pre krásu, pre lásku, nakoniec kráča k smrti. Ale pozor tu neide len o telesnú smrť, ale o smrť vlastného bytia, o smrť vlastnej neschopnosti milovať a odpúšťať. Adam po hriechu nebol schopný zobrať zodpovednosť za hriech, ktorý spáchal a preto vinu zložil na Evu a Eva urobila podobne, zložila to na hada. Toto je najvážnejším otáznikom, ktorý nám život predkladá, lebo ohraničenosť človeka provokuje našu nespokojnosť, našu frustráciu. A človek nechce žiť vo frustrácii, lebo frustrácia je stratou bytia. A z tohoto začarovaného kruhu smrti niet ľudskými silami východiska. Človek z tejto vlastnej neschopnosti milovať volí radšej fyzickú smrť. Videli sme to aj v týchto posledných dňoch, keď pri teroristickom útoku v Paríži, ľudia v klube oslavovali fyzickú smrť vo svojich piesňach, ako východisko z tejto ľudskej frustrácie straty vlastného bytia, straty schopnosti milovať. A keď táto smrť prišla svet bol šokovaný a aj samotný účastníci koncertu, lebo človek nechce zomrieť. Strach sa šíri celou Európou a plodí ďalšie násilie a ďalšiu smrť. Bratstvo, rovnosť, sloboda, ktoré sme mali, tak sa nám to zdalo, na dosah ruky v našej Európskej únii po odstránení hraníc a iných kultúrnych a etnických bariér ostáva iba nenaplneným heslom inej revolúcie, ktorá zabila Boha a pretransformovala staré klamstvo démona do novodobých dejín človeka, že k svojmu šťastiu Boha nepotrebuje.
Vidíme že súčasne výzvy, ktoré pred nami stoja, ako je utečenecká vlna, s ňou spojená islamizácia našej európskej spoločnosti a celková globalizácia, pri našej dobrej vôli sú ľudský neriešiteľné. Aj v témach tohto Novembrového fóra rezonujú tieto otázky: pomoc utečencom a na druhej strane naše vlastné domáce sociálne problémy, utečenecká vlna a na druhej strane naše vlastné kultúrne a spoločenské hodnoty, kresťanská solidarita a na druhej strane xenofóbia z islamu. Chceme pomôcť, lebo sú tu rokmi vypestované určité ľudské a spoločenské postoje, ako aj pri stvorení nám vložená túžba po láske, no v tejto našej ochote a predsavzatí narážame na strach z vlastného ohrozenia a smrti, ktoré má svoje korene v odcudzení sa človeka Bohu pri prvotnom hriechu. V tejto našej situácii nám na pomoc prichádza Cirkev so svojou blahozvesťou. Svätý apoštol Pavol píše v liste Hebrejom: „A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou.“ (Hebr 2, 14 – 15)
Svätý Pavol tu hovorí: problém človeka je iba jeden: je zotročený pánom smrti, diablom: jeotrokom diabla zo strachu pred smrťou. Tento strach mu trvá po celý život. Človek je obkolesený, zotročený smrťou, zo strachu, ktorý má pred smrťou. A sv. Pavol hovorí, že Ježiš Kristus vyslobodil človeka z tejto situácie, zničiac a zvíťaziac nad smrťou. Naším problémom je, že sa bojíme smrti a to nám spôsobuje utrpenie a to je koreňom nášho nešťastia a nespokojnosti. Toto vytvára v nás neuspokojeného človeka, nachádzame sa v stave utrpenia, lebo vo svojom vnútri máme vpísaný prirodzený zákon a dobre vieme, že sa zrealizujeme milujúc druhého, keď vychádzame zo seba, aby sme prešli k druhému. Vo chvíli, v ktorej naše „ja“ prejde k druhému, nech je to ktokoľvek, náš spolupracovník, nejaký chudobný z ulice, emigrant na pochode, manželka alebo syn… v miere v akej sme schopní výjsť zo seba a ísť k druhému, milujúc ho, zrealizujeme seba samého a vtedy vyplníme zákon. Lebo celý zákon a proroci sú zahrnutí v tomto jednom: milovať Boha a milovať blížneho ako seba samého.
Ale človek každý deň zisťuje, že nemôže prejsť k druhému, že nemôže prekonať tú prekážku, ktorá ho delí od druhého, lebo medzi ním a druhým stojí akési monštrum, drak; smrť. A preto je človek neuspokojený: lebo na jednej strane vie, že sa zrealizuje milujúc, keď prejde k druhému, na druhej strane však sa ocitne neschopným to spraviť, lebo keď to skúsi, stretá sa uprostred s drakom, stretáva smrť a on má strach pred smrťou. Sme v kruhu smrti.
O chvíľu vstúpime do Jubilejného Roka Božieho Milosrdenstva v ktorom máme nanovo prežívať a uvedomovať si ústredné posolstvo kresťanského života. Čo je tým posolstvom? Je to radostná zvesť. A aká je to radostná zvesť?
JEŽIŠ KRISTUS PRELOMIL TENTO KRUH SMRTI A HRIECHU, ČO NÁS ZOTROČUJE: ZVÍŤAZIL NAD PÁNOM SMRTI, ABY SME MOHLI PREJSŤ BARIÉROU, KTORÁ NÁS ODDEĽUJE OD DRUHÉHO ČLOVEKA A ABY SME HO MOHLI MILOVAŤ. SMRŤ BOLA PREMOŽENÁ SMRŤOU A ZMŔTVYCHVSTANÍM JEŽIŠA KRISTA. TERAZ SA MÔŽEME MILOVAŤ V NOVOM ROZMERE.
Preto jediným znakom, čo zvestuje vzkrieseného Ježiša Krista, ako Víťaza nad smrťou, je CIRKEV. „Milujte sa, ako som ja miloval vás. V tejto láske spoznajú, že ste moji učeníci. Lebo jedinou zárukou pre svet, že smrť bola premožená, je láska v rozmere kríža. Prijať toto posolstvo do svojho života, do svojej situácie, znamená otvoriť sa Bohu, aby On mohol v nás zrealizovať túto lásku.
Vážení prítomní, bratia a sestry nebojme sa, výziev, ktoré pred nami stoja. Oni sú prostriedkom, aby sme sa opreli o Pána. On je naším štítom. V Druhej knihe Samuelovej čítame:
„Božia cesta je nepoškvrnená,
ohňom je vyskúšané slovo Pánovo.
On je štítom všetkých, čo v neho dúfajú.
Veď kto je Boh okrem Pána?
Kto je skala okrem nášho Boha?
To Boh ma silou opásal
a moju cestu urobil bezúhonnou.
Mojim nohám dal rýchlosť jeleňa
a postavil ma na výšinu.“ (2Sam 22, 31 – 34)
Všetkým vyprosujem Božiu Milosť, aby sme uverili tomuto slovu a tak boli svedkami Božej prítomnosti v ľudských dejinách.
otec biskup Peter Rusnák