Libresso bratislavského Univerzitného pastoračného centra vo štvrtok, 13.februára večer praskalo vo švíkoch. Približne 200 študentov a veriacich so záujmom počúvalo diskusiu s otcom arcibiskupom Cyrilom Vasiľom s názvom Čo by povedali Sv. Cyril a Metod dnes Slovákom? Podujatie zorganizovalo v predvečer sviatku našich vierozvestcov Fórum kresťanských inštitúcií. Moderátor Štefan Chrappa a otázky prítomných boli veľkou výzvou pre vladyku Cyrila, ktorý musel odpovedať na široké spektrum tém počínajúc historickými skutočnosťami pôsobenia Sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave a končiac mnohými aktuálnymi výzvami, pred ktorými ako veriaci stojíme. Diskusia sa niesla v príjemnej, uvoľnenej a otvorenej atmosfére. Stručne uvedieme aspoň niekoľko myšlienok.
Ak čokoľvek skúmame, či hodnotíme, nemôžeme to robiť dobre, ak nepoznáme reálie danej doby. Napr. nie je všeobecne známe, že Byzantská kultúra a duchovnosť bola v deviatom storočí na omnoho vyššej úrovni ako na západe vo formujúcej sa Franskej ríši. Snaha Rastislava a Svätopluka bola mať nezávislú cirkevnú a politickú štruktúru, aby sa ich kniežatstvá vymanili z boja medzi veľmocami a aby sa stali súčasťou nezávislého modelu. Cez výuku a vzdelávanie chceli vytvoriť vlastný politický a duchovný aparát. A na istú dobu sa to aj podarilo, keď bulou Industrie tue prijal pápež nitrianske knieža pod svoju ochranu, čím ho vyňal z iných duchovných a politických zväzkov.
Veľkou zásluhou bolo aj kodifikovanie práva. Svetské a cirkevné právo sa v tom čase prelínalo, rovnako ako sa prelínala súdna právomoc panovníka a biskupa.
Trojjazyčníctvo, čiže tvrdenie, že liturgickými jazykmi môže byť iba hebrejčina, latinčina a gréčtina, neplatilo univerzálne. Bolo uznávané iba na Západe. Je pochopiteľné, ,že pre barbarské kmene, ktoré rozvrátili Rímsku ríšu, bola latinčina dôležitá. Bola totiž spájajúcim prvkom s predchádzajúcou civilizáciou a súčasne zjednocujúcim prvkom ich roztrieštenosti.
Patrí Slovensko na západ, či na východ? Je našim údelom, našim krížom, ťarchou ale aj našou slávou a našou šancou byť tým, čím sme. Sme ťažko zaraditeľní, alebo zaraditeľní tam aj tam. Sme ako kmeňové bunky, ktoré sa dokážu prispôsobiť a z ktorých sa dokáže vyvinúť akýkoľvek orgán tela. Máme predpoklady, aby sme sa stali súčasťou aj jedného aj druhého sveta.
Napriek všetkým zmenám, svet ešte stále vníma morálnu a aj politickú autoritu pápeža, ktorý nemá žiadne geopolitické záujmy a je istým spôsobom svedomím ľudstva. Kresťania na Blízkom východe sa dnes cítia častokrát zradení a opustení, keď vnímajú ľahko sa meniacu politiku západných lídrov, ktorí dosadzujú, či odstraňujú miestnych diktátorov nie podľa najvyšších kritérií dobra a spravodlivosti, ale podľa dlhodobých, či dokonca krátkodobých mocenských záujmov a exportujú demokraciu na krídlach stíhačiek.
Islam je veľmi členitý a nejednotný systém. Najnebezpečnejšie preň je vzdelávanie, emancipácia žien, a otvorená komunikácia (internet ale aj literárno-historický kritický pohľad na výklad vlastných posvätných textov ). Tieto procesy v kresťanstve prebiehajú už stáročia.
Na margo prijímania sviatosti zmierenia a ne/dodržiavania náročných morálnych nárokov kresťanov: Ak latku pri preskakovaní stále zhadzujem, možné sú rôzne reakcie. Buď budem trpezlivo ďalej trénovať, aby som nakoniec vysokú latku preskočil, alebo ju znížim,alebo ju dokonca úplne odstránim a nech si každý skáče do matraca, ako chce. Ale vydržať pri neznižovaní nárokov si vyžaduje pokoru – priznať si svoju nedostatočnosť a potrebu opakovaného odpustenia. Ide nakoniec o to, či človek prijme nároky, ktoré sú tu zhora a snaží sa im prispôsobiť, alebo si normu stanoví podľa seba.
Otázka duchovných povolaní a celibátu: Strach z doživotných záväzkov je súčasťou súčasného moderného myslenia. Dnes by ľudia radi vyskúšali a zažili to i ono, žili by radi tam a potom zase inde. Ale nakoniec, keď našou úlohou je dostať sa po smrti do neba, tak bežná životná cesta cez manželstvo je obrazne povedané akoby ísť po obyčajnej ceste, kde je kopa zákrut a dediniek, ktoré človeka spomaľujú, a duchovné povolanie je cesta po diaľnici, po ktorej idem rýchlo a priamo k Bohu. Ale áno – musím zaplatiť diaľničnú známku, čiže niektorých dovolených vecí sa z lásky k Bohu zriecť.
Osoba prezidenta Tisa stále rozdeľuje ľudí. Podľa vladyku Cyrila je zrejmé, že sa nemôžeme vyhnúť aj historickému posúdeniu reality, ale nie je primerané, ak sa viac zaoberáme minulosťou ako súčasnými, dôležitými otázkami. Cirkev sa k týmto otázkam už v minulosti opakovane jednoznačne vyjadrila a napriek tomu je tu snaha opäť a opäť ju vťahovať do nekončiacich konfrontácií s podsúvaním historického pocitu viny u súčasnej generácie, ktorá však na minulosti nemá žiadnu možnosť niečo zmeniť. Históriu treba nechať posúdiť tým, ktorí to môžu posúdiť objektívne – historikom.
Diskusia s arcibiskupom Vasiľom bola veľmi podnetná a vedúca človeka k reflexii. Dalo sa vnímať, ako sa v jeho múdrych slovách odráža hlboké a široké poznanie a dlhodobé skúsenosti z celého sveta. Tešíme sa, že ho máme opäť na Slovensku.
(FKI)