Anton Srholec – Boh, človek, cirkev

Anton Srholec – Boh, človek, cirkev

8. januára sme si pripomínali výročie úmrtia Božieho služobníka Titusa Zemana. Bol to don Titus Zeman SDB, ktorý sa snažil pomôcť mladému saleziánovi Antonovi Srholcovi pri úteku z totalitného Československa do Talianska. Pomôcť mu, aby tam mohol v slobodnom svete rozvíjať svoje duchovné povolanie. Útek sa ľudsky nevydaril, na hranici zazneli výstrely pohraničiarov a Antona Srholca zatkli, dostal sa do väzenia, kde v neľudských podmienkach politického väzňa niesol údel mládenca túžiaceho po duchovnom povolaní, kňazstve …v obetách, v modlitbe sv. ruženca a v žití bratstva so spolutrpiacimi v Jáchymovských baniach – to bola jeho cesta k Pravde. 

Jeho príbeh je známy. Kňaz, salezián, väzeň svedomia. Človek otvorený pre druhých. Čo bolo preň charakteristické? Na prvom mieste bol Boh. Spomínam si ako sme mu v deň jeho 85. narodenín na pôde VŠZaSP  sv. Alžbety pripravili konferenciu, ktorú on sám nazval „Sociálna práca ako služba Životu“. Podal som mu kreslo, vedľa krásnej kytice, aby sa tam usadil. Odmietol to so slovami: „Toto miesto nechajme pre Pána Boha. Boh sa vytráca z našich miest, z nášho prostredia, jeho symboly z našich obývačiek. Z našej reči. Veľmi cudne a opatrne, ale ostalo po ňom niečo, ako miesto, kreslo pre neho.“  Boh bol na prvom mieste. Jemu slúžil. A slúžil mu v duchu evanjelia: „Bol som hladný a dali ste mi jesť…“ Kristologicky, vidiac v svojom bratovi Krista.  Nezištne, naplno. Don Antonio si plne uvedomoval, že „len“ Boh nestačí. Rovnako nestačí „len“ človek. Bol ukotvený v katolíckej cirkvi. Verný svojmu rehoľnému povolaniu, zasvätenému životu, kňazstvu. Pri včerajšej svätej omši počas čítania z listu sv. Jána som mal pocit, že počúvam o don Srholcovi, slová, ktoré žil don Srholec. „A toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal.“

Na pôde FKI, ktoré sa angažuje vo verejnom živote, mal don Srholec svoje miesto. Spoluprácu s ním sme nadviazali hlavne pri témach týkajúcich sa „pamäte“ a pomoci chudobným. Pri vzdelávaní učiteľov „Barbarstvo ducha“, pri spomienke na zatváranie rehoľníkov – Deň nespravodlivo stíhaných. Pri výzve na vznik Múzea zločinov komunizmu. Ako predseda FKI som inicioval písanie listov z Leopoldova ľuďom, ktorý sú „dnes“ prenasledovaní. Takto sme zaslali list väzňom v Bielorusku, Číne, ale aj Rómom v Moldava nad Bodvou. Anton Srholec ako predseda KPVS bol naším partnerom, priateľom. Rovnako to bolo a v témach sociálnych.

Don António…

chcel som Vám pred mesiacom napísať, koho všetkého a ako máte v nebi pozdraviť. Rozosmiať Vás i pobaviť, ako to bolo aj počas nášho posledného osobného stretnutia 10. septembra 2015, keď som sa chystal zaniesť slnečnicu na hrob Silva Krčméryho (v deň jeho úmrtia), no cestou som si povedal, že skúsim, neohlásene, navštíviť Vás. Sedel som na Vašom nemocničnom lôžku, hovoril Vám, koľko kíl má náš najmladší synček Jožko. Spolu sme pohovorili, požartovali, a Váš stisk, blahoželanie a vďaky cítim aj teraz.

Pred mesiacom som Vám nenapísal …ale viem, že ste v nebi. Tu na zemi sa mnohých dotýkajú slzy smútku, no tam v nebi je to iné. Duchovným zrakom si úsmevne predstavujem, ako Vás s radosťou vítajú členovia cirkvi oslávenej. Objatie s Jurajom Kušnierikom (redaktorom .týždňa). Don Bosco najskôr skladá „farársky klobúk“: „Aj si mi tam, čo – to povyvádzal“, povie s úsmevom a potom Vás tuho vyobjíma. Vaši bezdomovci Vám ani dýchať nedajú – každý chce byť pri Vás. „Prichádza ten, čo VEĽMI MILOVAL!“ zaznievajú nebeské chorály. Tie slová počuť jasne, zreteľne.

…a potom Boh. A vlastne všetko v Bohu. Všetko v LÁSKE. Tak ako tu, tak aj tam. Tak ako „dnes“, tak aj vo večnosti.

Ďakujeme!

František Neupauer,
bývalý predseda FKI 

V Bratislave 8.1.2015