Mnohí z tých, čo zažili znárodňovanie, násilnú kolektivizáciu, prenasledovanie, väznenie, mučenie a vraždenie už nie sú medzi nami a deti „nežnej revolúcie“ už majú vlastné deti. Ak chceme zabrániť opakovaniu zločinov z minulosti; ak chceme, aby sa nadobudnutá sloboda uchovala, musíme chrániť spomienku na všetkých, ktorí v jej mene trpeli a položili život. Je potrebné uchovať v našej pamäti a identite skúsenosť s totalitným štátnym zriadením, ktoré bolo proti prirodzenému právu a potláčalo osobné slobody občanov tejto krajiny na miestach, kde sa tieto tragédie odohrávali. Preto podporujeme myšlienku vzniku Múzea zločinov komunizmu na Slovensku.
Prečo chceme Múzeum zločinov komunizmu na Slovensku?
Komunistický režim bol zlou myšlienkou. Komunistický režim ovládol našu krajinu od februára 1948 do novembra 1989. Všetci, ktorí sme v tomto režime žili a vyrastali, sme týmto režimom ovplyvnení. Stali sme sa aktérmi a obeťami tohto režimu. Komunistický režim nám nedovolil vzdelávať sa na základe nášho nadania a talentu. Nedovolil nám vycestovať za hranice a objavovať svet. Pozbavil pôdy a majetkov roľníkov, obchodníkov, živnostníkov a i. Trestal na desiatky rokov nevinných a nezastavil sa ani pred justičnými vraždami. Znemožnil hospodársky pokrok v našej krajine a spôsobil hodnotový úpadok. „Komunistický režim nebol dobrou myšlienkou, ktorá sa zle realizovala. Bol zlou myšlienkou.“ (Pipes, R.: Komunizmus)
Sme si vedomí, že v mnohých ľuďoch pretrváva „nostalgická pamäť“. Tak si niektorí ľudia v Nemecku spomínajú na výstavbu ciest za Hitlera a zabúdajú na rozpútanie najkrvavejšieho konfliktu v 20. storočí. Rovnako si niektorí obyvatelia Talianska spomínajú na povzbudivé myšlienky z úst Mussoliniho bez zmienky o obetiach. Podobná situácia je aj v post komunistických krajinách. Na rozdiel od spomínaných krajín je na Slovensku niektorými politikmi deklarovaný názor o neopodstatnenosti významu Novembra´89 a o dôležitej úlohe členov komunistickej strany. Títo politici nevidia, ako rástol pokrok v krajinách bez skúsenosti s komunizmom, ako napr. v Rakúsku. Neuvedomujú si skúsenosť osobnej slobody a angažovanosti, ktorá ľuďom umožňuje tvoriť a pretvárať.
Je v istom zmysle pochopiteľné, že ľudia selektujú osobné skúsenosti a vyhýbajú sa pohľadom na minulosť cez historickú resp. politickú pamäť. „Václav Havel to v roku 1989 vo svojej reči prirovnal k ľuďom, ktorí po dlhom čase vyšli z väzenia. Najprv sú radi a hovoria „vďaka Bohu“. Potom musia všetko sami organizovať. Obstarávať si jedlo, pracovať. A to ich nadmerne zaťažuje. Tá časť „Wow“ je však rýchlo preč a prichádza časť „Bože, čo si počnem?“. Títo ľudia nemajú nič spoločné s komunizmom, ale sú neistí, majú ťažkosti so slobodou. Väčšina ľudí nespomína politicky alebo nie predovšetkým politicky. Keď spomínam, nemalo by ma to bolieť. Ostalgia (nostalgia) nie je smútkom po komunizme.“ (Joachim Gauck v rozhovore pre denník SME)
Kultúrnym národom však záleží na vernom uchovávaní svojej pamäti. V hlavných mestách postkomunistických krajín už dávno existujú pamätníky a memoáre sprítomňujúce tvár totalitných režimov 20. storočia. Osvienčim nebol zrovnaný zo zemou, ale ostáva ako memento pre nasledujúce generácie. V podobnom duchu sa tvorí Múzeum Holokaustu v Seredi. Vzdelávací a výskumný charakter má aj Múzeum SNP v Banskej Bystrici. V Berlíne dokázali z väznice STASI vytvoriť živý memoriál (Gedenkstätte Berlin-Hohenschönhausen). Bývalí politickí väzni sprevádzajú študentov a hovoria im, ako s nimi zaobchádzal komunistický režim. Tento pamätník navštívili aj slovenskí študenti. Pavla Beinsteinova napísala: „Väznica Stasi ma ohúrila, ale v inom slova zmysle, pohľad na jednotlivé cely a rozprávanie našej sprievodkyne vo mne vyvolali strašný pocit krivdy, ktorá sa na ľuďoch diala. Ja som dosť citlivá duša, ale chcem sa dozvedať aj takéto veci. V tých priestoroch som si vedela živo predstaviť svojho dedka, ktorý toto všetko zažil, a potom mi bolo ťažko, nemohla som sa stotožniť s tým, čo sa naozaj stávalo.“
S pocitom zodpovednosti voči všetkým občanom a predovšetkým voči mladým ľuďom si uvedomujeme dôležitosť vzniku Múzea zločinov komunizmu na Slovensku. „I napriek tomu, že sa neuskutočnila de-komunizácia, ostali nepotrestaní nositelia toho režimu a boli zničené mnohé dokumenty a miesta, kde sa páchali trestné činy proti ľudskosti, treba chrániť, čo nebolo zničené pre pravdivú pamäť národa.“ (Anton Srholec) Sme presvedčení, že Múzeum zločinov komunizmu má stáť na mieste, kde sa odohrávali tieto tragédie. Preto, po vzore obdobných múzeí v Európe, pokladáme za vhodné miesto pre budúce múzeum napr. budovu „U dvoch levov“. Chceme rokovať s politikmi, ktorí deklarujú, že im záleží na uchovaní „pamäte a identity“, aby sa štát a samospráva pričinili o vznik Múzea zločinov komunizmu na Slovensku tak, ako je tomu v okolitých krajinách. Pre dobro nás a ďalších generácii, aby sme predchádzali vzniku nových foriem totalitných režimov v našej krajine.
V deň spomienky na prepustenia posledných politických väzňov komunistického režimu 25. novembra 2010 v Bratislave.
Výzvu môžete podporiť na peticia.sk/muzeumzlocinovkomunizmu
Články k téme:
[postlist tags=“Múzeum“ requesttype=“5″]