V úvode svojho vystúpenia na pôde NR SR počas konferencie Chudoba a rodina, ktorá sa konala 15. októbra 2018, nám pani europoslankyňa Anna Záborská pripomenula dôležitosť takýchto konferencií a stretnutí. Často sa stretáva s výčitkou, prečo sa radšej financie nedajú tým, ktorí ich najviac potrebujú. Takýmto výčitkám rozumie, ale je presvedčená, že jednorazová pomoc nestačí a to je dôvod, prečo majú konferencie, ako táto, veľký význam. Len vtedy, ak budeme spolu hovoriť o chudobe, jej formách a hľadať príčiny vzniku, len vtedy budeme vedieť nájsť dlhodobé a fungujúce riešenia. Konferencia Chudoba a rodina je jedným z krokov na dlhej ceste, na ktorej sa nesmieme zastaviť, ak chceme chudobu poraziť.
Slová z evanjelia adresované bohatému mladíkovi: “Choď, predaj všetko, čo máš a rozdaj chudobným”, sú dôležité nielen pre toto stretnutie, pretože pripomínajú, že každý, kto d´va dar tým, ktorí to potrebujú, zároveň niečo dostáva. Na tomto pravidle je postavené fungovanie celého sociálneho systému, pretože zásada “Ten, kto dá, dostane.” je veľmi výstižným zhrnutím hlavného princípu solidarity. Prispievaním do spoločného balíka už teraz dostávame lepšiu spoločnosť, viac nádeje do budúcnosti a viac sily zmeniť vlastný osud, krajinu, Európu, dokonca svet. Keď zameriame pozornosť na rodiny, predovšetkým na rodiny s väčším počtom detí, platí to mnohonásobne.
Pani europoslankyňa Anna Záborská sa v Európskom parlamente boju proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu rodín venuje už dlhodobo. V roku 2004 stála pri zrode pracovnej skupiny poslancov, ktorá dnes nesie názov – Aktívne stárnutie, solidarita medzi generáciami a politika priaznivo naklonená rodine a momentálne je jej predsedníčkou. Témy, ktoré sa v pracovnej skupine diskutujú, naznačujú spojitosť medzi ochranou rodiny pred negatívnymi javmi (chudoba, kriminalita a násilie) a stále väčšieho napínania siete solidarity, ktoré je vyvolané stárnutím obyvateľstva. Je presvedčená, že ak by takáto pracovná skupina vznikla na pôde NR SR, veľmi by pomohla pri koncipovaní rodinnej politiky v krajine.
Schopnosť a ochota našich spoločností riešiť problém chudoby klesá priamoúmerne s počtom ekonomicky aktívnych obyvateľov. Problém chudoby je spoločný, avšak riešenia sú v každom členskom štáte iné. Paradoxom je, že zatiaľ čo vo vzťahu k rozvojovým krajinám má EÚ v otázke chudoby silné kompetencie a veľké zdroje, pri riešení domácej chudoby môže len dopĺňať politiky členských štátov a vytvárať priestor pre vzájomnú výmenu skúseností. Zároveň však platí, že skúsenosti a nápady druhých môžu byť pre nás veľmi cenné.
Potvrdzuje sa, že chudoba rodín a ich životaschopnosť úzko súvisia. Politiky štátu zamerané na boj proti chudobe preto musia ísť ruka v ruke s podporou rodiny ako živého organizmu s podporou hodnôt, z ktorých rodiny čerpajú svoju silu a ktoré zároveň vkladajú do nových generácií. Pretože chudoba nie je len materiálny nedostatok.
Zvíťaziť nad chudobou je možné len vtedy, ak poznáme jej príčiny.